Katka mala už pred príchodom do Peru jeden veľký sen a to ísť do pravej džungle. Táto túžba ísť do džungle bola väčšia ako ísť na Machu Picchu. A keďže sa už nezadržateľne blíži deň nášho odchodu, istý čas to vypadalo, že sa nám už ani nepodarí Katke splniť tento jej veľký sen. Prišiel však predposledný augustový víkend a nám sa podarilo spolu s našimi kamarátmi dobrovoľníkmi zo španielska vyraziť na cestu do údolia YANATILE.
Náš cieľ bolo navštíviť salezianske stredisko v Monte Salvade. Monte Salvado sa volá oblasť pri mestečku Quebrada Honda. Na tomto mieste majú saleziáni školu, kde sa decká učia robiť s pomarančami, mandarínkami, banánmi, ananásmi, kávou a všelijakými domácimi zvieratami. Je to stredisko vybavené vlastnou hydroelektrárničkou. V tomto stredisku vyrábajú produkty z ovocia napr.: džemy, džúsy, med a asi aj iné produkty.
Dva týždne pred našou cestou sme povedali o našom pláne pádremu, aby bol oboznámený. Povedal nám, že to je super nápad a sľúbil, že sa tam zavolá, aby nás čo najsrdečnejšie prijali. A tak aj bolo, zavolal tam deň pred našim odchodom a vtedy sme sa dozvedeli, že tam v tom čase nebude nikto zo saleziánov, lebo v tom čase tam mali prázdniny a všetci vycestovali do Cusca a navštíviť svoje rodiny, ale odkázali nám, že môžeme prísť, že tam bude dáky personál.
Cesta bola zaujímavá, lebo sme spoznávali nové miesta a vždy sme sa tešili na to čo nám ukáže nové údolie. S chalanmi Dávidom a Carlosom sme si sadli do korby nášho terenáka, aby sme mali čo najlepší výhľad a samozrejme fotky. Cestou sme sa zastavili v mestečku Colca, ktoré je známe svojími banánmi. Tak sme si hneď aj nejaké kúpili a pokračovali sme ďalej. Katka cestu autom zvládala viac menej dobre. Do Quebrady (1200 m.n.m.) sme dorazili už za tmy okolo 18:30. V tomto mestečku, veľkosťou trošku väčšie ako Lares, sme nakúpili nejaké zásoby z ktorých sme chceli variť, keďže by nám mala byť k dispozícii kuchyňa. A to sme ešte nevedeli čo nás čaká.
Náš príchod do Monte Salvada nikto z personálu nečakal. Z čoho sme boli trošku prekvapení, ale tak ponúkli nás večerou. S ubytovaním to bolo horšie, lebo nemali pre nás izby, respektíve klúče od izieb. Tak nám ponúkli ubytovanie v izbách, kde už veľmi dlho nik nespal (teda aspoň to tak na nas pôsobilo). V jednej izbe sme našli netopiera, v inej potkana a v ďaľšej psa spať na posteli, ktorý sa tváril, že všetko je v pohode, že to je jeho izba. Po veľkej srande sme sa rozhodli opustiť tento “štvorhviezdičkový hotel” a vybrali sme sa nájsť nejaké ubytovanie v Quebrade.
 |
| hostel v Quebrade s wecko-sprchou |
 |
| naša luxusná izba |
Ďalšie ráno sme sa vybrali na našom terenáku trošku preskúmať selvu. Spočiatku cesta nepripomínala džunglu, ale o takú hodinku sme už razili cestu riadnym pralesom. Keď prestalo pršať všetci traja chalani sme si šli chytiť flek v zadu v korbe, aby sme mali lepši výhlad na prírodu okolo nás. Pre nás to bolo niečo fascinujúce sedieť akoby v prvej rade na ceste džunglou. Došli sme až na miesto z ktorého bol nadherný výhľad na celú džunglu naokolo. Keďže začalo pršať ukryli sme sa od malej chatrče, kde sme si rozložili oheň a pripravili niečo na jedenie zo surovín, ktoré sme si priviezli so sebou. Pripravili sme si zemiaky v pahrebe, varené vajcia, opečený chlebík a grilované paradajky. Ako dezert sme si pripravili zapečený banán v čokoláde, respektíve v našom prípade to bola čokoláda v banáne. Počas toho ako sme jedli sa počasie opäť umúdrilo, preto sme mohli ísť po obede preskúmať džunglu s mačetou v ruke. Po krátkom pobyte v pralese sme sa museli vrátiť, lebo slnko už začalo pomaly zapadať a nám začala byť zima. Cestou naspať sa nám ukázali krásne zasnežené hory. V tom čase bol totiž v Lares silný mráz.
V nedeľu sme navštívili sady v Monte Salvade. Tu sme videli, že mandarinky a pomaranče rastú na stromoch podobne ako jablká. Porobili sme si zopár fotiek s tymto exotickym ovocím a pobrali sme sa navštíviť sestričky do Quebrady, kde oni prevádzkovali svoju casitu pre dievčatá. Po nedeľnom obede v reštaurácii sme sa pobrali do Lares. Keďže poslednú noc vydatne pršalo báli sme sa, aby cesta do Lares bola zjazdná. Cestu totiž krížuje množstvo riek, ktoré keď sa zdvihnú autom tade neprejdete. Ale naštastie do nášho odchodu sa situácia upokojila a podvečer sme dorazili do Lares.
Keď sme dorazili do Lares už nás čakali deti a život bol odrazu v starých kolajách.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára